Naši Patróni

Život svätého Bartola Longa (1841 – 1926) je jedným z najpôsobivejších svedectiev o sile Božej milosti v moderných dejinách Cirkvi. Narodil sa v mestečku Latiano v hlboko veriacej rodine, no jeho cesta k svätosti viedla cez obdobie hlbokej duchovnej temnoty. Počas štúdií práva v Neapole v druhej polovici 19. storočia, v čase silných proticirkevných nálad, úplne stratil vieru a nechal sa strhnúť vlnou špiritizmu. Jeho hľadanie pravdy ho zaviedlo až na okraj priepasti, kde sa stal „kňazom“ satanského kultu. Táto skúsenosť mu však priniesla len psychické utrpenie a hlboké zúfalstvo. Vďaka neúnavnej pomoci profesora Vincenza Pepeho a dominikána pátra Radenteho prežil Bartolo radikálnu konverziu a po rokoch pokánia sa vrátil ku sviatostnému životu.

Zlomový moment jeho života nastal v októbri 1872 v údolí Pompejí, kde mal spravovať majetky grófky Marianny de Fusco. Keď videl morálnu a materiálnu biedu miestnych ľudí, opäť ho prepadli pochybnosti o jeho vlastnej minulosti a spáse. Vtedy v srdci jasne začul hlas: „Ak hľadáš spásu, rozširuj ruženec. To je Máriin prísľub: kto rozširuje ruženec, bude spasený.“ Bartolo toto poslanie prijal s bezhraničnou oddanosťou. Premenil bažinaté a nebezpečné údolie na centrum svetovej mariánskej úcty, vybudoval svetoznámu Pápežskú baziliku Panny Márie Ružencovej a založil revolučné charitatívne diela, predovšetkým domovy pre deti odsúdených a siroty, ktoré sa stali vzorom kresťanskej sociálnej práce.

Príbeh Božieho sluhu brata Alojza Máriu Chmeľa je svedectvom o krátkom, no mimoriadne intenzívnom živote zasvätenom Bohu a blížnemu cez utrpenie a hrdinskú obetu. Narodil sa 17. októbra 1913 v malebnej obci Spišská Stará Ves, v regióne Zamaguria, ako piate z ôsmich detí Jána Chmeľa a Agnesy, rodenej Kurpielovej. Pokrstený bol vo farskom kostole v rodnom mestečku, kde sa zakorenila jeho úprimná katolícka viera, vedomá si skromných rodinných pomerov, ktoré ešte viac poznačila predčasná smrť jeho otca, keď mal Andrej, ako ho vtedy volali, len desať rokov. Táto ťažká strata v ňom nezanechala zatrpknutosť, ale prehĺbila v ňom vážnosť, duchovný hlad a tichú túžbu po Bohu. Kým iné deti behali po lúkach, on preferoval štúdium, samotu a čítanie Biblie. Často doma napodobňoval slúženie svätej omše pri oltáriku, ktorý si sám postavil, akoby sa už vtedy pripravoval na neviditeľný svet, do ktorého mal čoskoro naplno vstúpiť a naplniť tak jedno z posledných želaní svojho otca, aby sa stal kňazom

Jeho cesta k oltáru bola posiata prekážkami, ktoré by mnohých odradili. Po skončení základnej školy v rodnom meste odišiel študovať do susedného Poľska na katolícke gymnázium v Nowom Targu. Študoval vynikajúco a v roku 1934 zmaturoval s vyznamenaním, pričom predstavení s ním boli mimoriadne spokojní pre jeho vzorné správanie, inteligenciu a zbožnosť. V tom čase sa hlásil k jezuitom v Nowom Targu, no hoci ho prijali, po mesiaci ho museli prepustiť, pretože nemal poľské občianstvo. Vrátil sa na Slovensko a žiadal o prijatie do Spišského seminára, ale aj tam ho odmietli, pretože vtedajší československý štátny systém neuznával poľské maturitné skúšky. Až keď sa obrátil na rehoľu bosých augustiniánov v českom kláštore Lnáře, splnila sa jeho túžba. Do kláštora vstúpil v septembri 1935 a už po troch mesiacoch ho predstavení, spokojní s jeho postupom, poslali do Talianska, aby vykonal noviciát v kláštore Santa Maria Nuova v Tivoli pri Ríme. Prvé jednoduché rehoľné sľuby zložil na Vianoce roku 1935, kedy prijal nové meno, ktoré predznamenalo jeho budúcnosť: Brat Alojz Mária od Ukrižovaného Ježiša.

V Ríme sa brat Alojz pre svojich spolubratov a novicmajstra pátra Luigiho Torrisiho stal živou legendou serafína v modlitbe, vzorom čistoty a prísnej, pokornej poslušnosti. Jeho prítomnosť nebola hlučná, no vyžarovala ľudskú a evanjeliovú hodnotu čistoty a pokory. Keď sa v chóre ponáral do modlitby, pôsobil ako nehybná socha v hlbokom vytržení, úplne odstrihnutý od okolitého sveta, čo povzbudzovalo každého v jeho okolií. Práve uprostred týchto pokojných rímskych štúdií filozofie a teológie sa však začala jeho krížová cesta. V roku 1937 sa u neho prejavili prvé zdravotné problémy a lekári mu diagnostikovali agresívnu rakovinu štítnej žľazy. Choroba bola krutá, postupne ho stravovala a sprevádzali ju nesmierne bolesti v hrdle a chrbtici. Napriek tomu sa s mimoriadnou statočnosťou a vyrovnanosťou usiloval pokračovať v štúdiu

Od februára 1939 bol brat Alojz hospitalizovaný v rímskom inštitúte Regina Elena. Práve v tomto období sa odohrali najsilnejšie momenty jeho života, kedy sa jeho posteľ v nemocnici stala doslova oltárom. Dozvedel sa o jednom kňazovi, ktorý zanechal svoje povolanie a odpadol od viery, a rozhodol sa obetovať svoje nesmierne utrpenie a blížiaci sa koniec života za jeho návrat k Bohu. S rovnakou hrdinskou láskou k blížnemu sa ticho modlil a obetoval svoje bolesti aj za skoré ukončenie vojny, o ktorej blížiacom sa príchode vedel viac než vtedajší diplomati. Zaujímavým momentom jeho života sú totiž jeho vyjadrenia, ktoré komisia pri procese skúmala ako dôkazy proroctva; rok pred vypuknutím vojny predpovedal osud židovského národa v roku 1939 aj horké precitnutie nemeckého národa v roku 1945. Jeho trpezlivosť v bolestiach nebola pasívna, bola to aktívna voľba milovať aj vtedy, keď telo vypovedalo službu. Na otázky o svojom stave odpovedal stručným, tichým: „Pre Teba, Ježišu!“. Lekári a personál v nemocnici boli v úžase z jeho vyrovnanosti a statočnosti. Keď ho spolubratia chceli utešiť nádejou na uzdravenie, odvetil: „Radšej sa modlite, aby som dokázal túto chorobu s radosťou znášať.“