Hlavička

Svätci a sviatky

Sviatky rádu:

Sviatok Povýšenia svätého kríža sa slávi 14. septembra a patrí k najstarším a najvýznamnejším kresťanským sviatkom, ktorý je oslavou kríža ako symbolu spásy, víťazstva a nádeje.

Počiatky úcty ku sviatku Povýšenia svätého kríža

Sviatok Povýšenia svätého kríža, ktorý Katolícka cirkev slávi 14. septembra, patrí medzi významné sviatky kresťanskej tradície. Jeho počiatky siahajú do prvých storočí kresťanstva a osobitne sú späté s Jeruzalemom, mestom Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Podľa tradície svätá Helena, matka cisára Konštantína Veľkého, objavila Kristov kríž v Jeruzaleme 14. septembra 320. Významnou udalosťou bolo posvätenie dvoch bazilík – Martýria a Anastázy (baziliky Vzkriesenia), ktoré boli postavené v prvej polovici 4. storočia medzi Golgotou a Ježišovým hrobom. Slávnosť posvätenia bazilík sa konala 13. septembra a nasledujúci deň jeruzalemský patriarcha ukázal veriacim relikviu svätého kríža, aby si ju mohli uctiť. Táto udalosť sa stala jedným z historických základov slávenia sviatku 14. septembra.

Dejiny sviatku pripomínajú aj dramatické udalosti 7. storočia. V roku 614 Peržania dobyli Jeruzalem a odniesli Kristov kríž ako vojnovú korisť. Byzantský cisár Herakleios ho po víťazstve nad Peržanmi v roku 628 (toto víťazstvo si tiež pripomíname 14. septembra) získal späť a relikvia sa vrátila do Jeruzalema. Postupne sa sviatok rozšíril vo východnej i západnej kresťanskej tradícii. Sviatok bol významne oslavovaný aj v dobe krížových výprav.

Sviatok Povýšenia svätého kríža a Rád Božieho hrobu v Jeruzaleme

Pre Rád Božieho hrobu v Jeruzaleme má sviatok Povýšenia svätého kríža osobitné postavenie a patrí medzi jeho hlavné slávnosti. Kríž je základným kresťanským symbolom a jeruzalemský kríž, ktorý členovia rádu nosia, pripomína päť Kristových rán i jeho lásku, ktorá sa naplno prejavila obetou na kríži. Pri prijímaní rádových insígnií sa kríž odovzdáva ako znak duchovného záväzku a služby. Nie je iba ozdobou či vonkajším prejavom príslušnosti k rádu, ale výzvou, aby jeho členovia kládli Krista a jeho evanjelium do stredu svojho života. Tento záväzok sa prejavuje modlitbou, osobným kresťanským svedectvom a konkrétnou pomocou kresťanom vo Svätej zemi. Slávnosť Povýšenia svätého Kríža, je po Veľkej noci hlavným rádovým sviatkom. Členovia rádu, ktorí obnovia svoje záväzky, môžu za obvyklých podmienok získať plnomocné odpustky.

je hlavnou patrónkou rádu, jej sviatok sa slávi 25. októbra.

Počiatky úcty k Panne Márii Kráľovnej Svätej zeme

Úcta k Panne Márii ako Kráľovnej Svätej zeme má svoje novodobé počiatky v roku 1920. Dňa 15. júla toho roku vstúpil jeruzalemský latinský patriarcha Luigi Barlassina slávnostne do Baziliky Božieho hrobu a zveril diecézu pod ochranu Panny Márie, ktorú vzýval titulom Kráľovná Palestíny. V období poznačenom politickou neistotou a napätím chcel takto zveriť krajinu Ježišovho života a pôsobenia pod jej materinskú ochranu. Tento titul mal predovšetkým duchovný význam a vyjadroval dôveru v Máriinu pomoc pre Cirkev a obyvateľov Svätej zeme.

Patriarcha Barlassina následne podporil rozvoj tejto mariánskej úcty a inicioval vybudovanie svätyne v Deir Rafat, medzi Jeruzalemom a Tel Avivom. Svätyňa bola vysvätená 21. marca 1928 a stala sa významným pútnickým miestom miestnych kresťanov. Ešte v tom istom roku bol 15. augusta prvýkrát oslavovaný sviatok Panny Márie Kráľovnej Palestíny. V roku 1933 Svätá stolica oficiálne uznala titul Kráľovná Palestíny a sviatok sa ustálil na 25. októbra. V tejto dobe nemal výraz Palestína ešte žiadnu politickú spojitosť, označoval jednoducho teritórium Svätej zeme. Situácia sa zmenila po vzniku štátu Izrael v roku 1948 a následne aj nezávislého palestínskeho štátneho útvaru: výraz „Palestína“ prestal označovať celú Svätú zem a prestal byť politicky neutrálny. Preto je dnes vhodné prekladať titul Panny Márie výrazom „Kráľovná Svätej zeme“.

Kráľovná Svätej zeme a Rád Božieho hrobu v Jeruzaleme

Rytiersky rád Božieho hrobu v Jeruzaleme mal k Panne Márii vždy osobitnú úctu. Už v roku 1967 bol dekrétom Apoštolskej penitenciárie zaradený sviatok Panny Márie, Kráľovnej Svätej zeme, medzi dni, pri ktorých môžu členovia Rádu Božieho hrobu získať plnomocné odpustky. Po liturgickej reforme druhého vatikánskeho koncilu došlo pre Latinský jeruzalemský patriarchát k presunu sviatku na 25. október, kedy ho oslavuje aj Rád Božieho hrobu.

V roku 1983 pápež pri príležitosti päťdesiateho výročia ustanovenia sviatku povzbudil rytierov a dámy rádu, aby boli vo svojom každodennom živote svedkami Krista a pokračovali v službe Cirkvi vo Svätej zemi pod Máriinou ochranou. V roku 1993 požiadal vtedajší veľmajster rádu, kardinál Giuseppe Caprio, pápeža, aby bola Panna Mária, Kráľovná Palestíny, vyhlásená za patrónku rádu. Svätý Ján Pavol II. tejto žiadosti vyhovel dekrétom „Est quidem notum“ z 21. januára 1994. Odvtedy je jej sviatok 25. októbra osobitným dňom duchovného života rytierov a dám rádu na celom svete.

Pápež Sviatosti a obnoviteľ rádu Božieho hrobu. Jeho sviatok sa slávi 21. augusta.

„Všetko obnoviť v Kristovi“

Jeho životný príbeh je mimoriadnym svedectvom. Narodil sa ako Giuseppe Sarto v jednoduchých pomeroch v mestečku Riese v Benátsku. Hoci pochádzal z rodiny poštového úradníka a šičky, svojou inteligenciou a hlbokou vierou si získal vzdelanie a bol vysvätený za kňaza. Svoju pastoračnú službu začal v malých dedinkách, kde sa venoval chudobným a chorým. Zásadne sa vyhýbal pompéznosti a priazeň ľudu si získal svojou skromnosťou, pokorou a praktickým prístupom k viere.

Keď bol zvolený za pápeža, odmietol prvé pápežské insígnie, ktoré boli z drahých kameňov, a nechal si vyrobiť jednoduchšie. Jeho heslom sa stalo „Všetko obnoviť v Kristovi“ (Instaurare omnia in Christo). Svoj pontifikát zasvätil práve obnove vo vnútri Cirkvi. Mal veľký záujem o náboženskú výchovu detí a veriacich a podporoval jednotné a zrozumiteľné katechizmy. Známy je predovšetkým vďaka svojmu silnému presvedčeniu o dôležitosti Eucharistie. Povzbudzoval veriacich k častejšiemu prijímaniu a umožnil deťom pristupovať k prvému svätému prijímaniu už v ranom veku. Získal si tak prívlastok „pápež Sviatosti.“

Jeho vzťah k Rádu Božieho hrobu

Svätý Pius X. má v histórii nášho Rádu mimoriadne významné miesto. V rámci svojich reformných snáh sa venoval aj obnove pápežských rádov a vyznamenaní. Svojím dekrétom „Multum ad excitandos“ zo 7. februára 1905 reformoval všetky pápežské rády a neskôr titul veľmajstra Rádu Božieho hrobu udelil latinskému patriarchovi v Jeruzaleme. Keď sa však voči tomuto privilegiu postavil Maltézsky rád, Pius X. prijal zásadné rozhodnutie.

Svojím listom „Quam multa“ z 3. mája 1907 si vyhradil titul veľmajstra pre seba. Týmto historickým krokom premenil Rád na pápežskú inštitúciu, ktorá je úzko prepojená so Svätým Otcom. Latinského patriarchu vymenoval za svojho miestodržiteľa. Toto rozhodnutie posilnilo duchovnú povahu Rádu a položilo pevné základy pre jeho súčasnú misiu – podporu kresťanov a katolíckych inštitúcií vo Svätej zemi.

Svätý Pius X. tiež obnovil a doplnil rytiersku insígniu o vojenskú trofej, na ktorej je zavesený jeruzalemský kríž. Okrem toho dal Rádu oficiálny odev, biely plášť s červeným jeruzalemským krížom, ktorý rytieri a dámy nosia dodnes. Jeho heslo „Všetko obnoviť v Kristovi“ sa stalo programom jeho pontifikátu, no rovnako dobre vystihuje aj našu misiu vo Svätej zemi.

Svätá Helena: Matka cisára, pútnička a objaviteľka Kríža. Jej sviatok sa oslavuje 18. augusta.

Pútnička a objaviteľka Kríža

Život svätej Heleny, matky cisára Konštantína, je plný zvratov. Narodila sa v meste Drepanum v dnešnom Turecku, pravdepodobne v skromných pomeroch, no jej osud sa zmenil, keď sa stala manželkou rímskeho vojaka Konstancia Chlora. V roku 272 mu porodila syna Konštantína, ktorý sa neskôr stal cisárom a ako prvý v Rímskej ríši priznal kresťanstvu slobodu. Ich vzťah však nebol jednoduchý, a po tom, čo sa Konstancius stal jedným zo spoluvládcov Rímskej ríše, rozviedol sa s Helenou, aby si upevnil politickú moc. Helena tak zostala v tieni, no jej syn ju neskôr opäť prijal na cisársky dvor.

Jej skutočný príbeh viery sa začal až v pokročilom veku, keď sa pod vplyvom svojho syna obrátila na kresťanstvo. Táto zmena nebola len formálna, ale vychádzala z hlbokého osobného presvedčenia. Hoci mala Helena takmer 80 rokov, rozhodla sa vydať na púť do Svätej zeme. V rokoch 326 – 328 n. l. hľadala miesta spojené s Ježišovým životom a podľa tradície našla tri kríže na mieste Golgoty, z ktorých jeden bol Pravý kríž.

Vďaka jej štedrej podpore boli na kľúčových miestach postavené prvé veľké kostoly, vrátane Baziliky Božieho hrobu a Baziliky Narodenia Pána, ktoré slúžia veriacim dodnes. Svätá Helena zomrela okolo roku 330 n. l. v prítomnosti svojho syna. Jej príbeh je svedectvom o tom, že Božia milosť môže premeniť človeka v akomkoľvek veku a postavení.

Jej odkaz pre Rád

Jej odkaz má pre rytierov a dámy Rádu Božieho hrobu výnimočný význam. Svätá Helena je považovaná za prvú pútničku, ktorá svojou odvahou a vierou položila základy pre ochranu posvätných miest. V jej osobe sa spája cisárska vznešenosť s pokornou službou, čo z nej robí trvalý vzor pre všetkých členov Rádu. Pokračovaní


Svätci rádu

Bol to bohatý človek (Mt 27,57) a významný člen rady (Mk 15,43; Lk 23,50).

Bol Ježišovým učeníkom, no rovnako ako Nikodém, aj on bol učeníkom tajným (Jn 19,38). Lukáš o ňom hovorí, že očakával Božie kráľovstvo a nesúhlasil s odsúdením Ježiša veľradou (Lk 23,51). Vo chvíľach krutého ukrižovania sa nebál a odvážil sa požiadať Piláta o Ježišovo telo. Po tom, čo prefekt jeho žiadosti vyhovel, sňal Ježišovo telo, zavinul ho do čistého plátna a s pomocou Nikodéma uložil Ježiša do svojej hrobky, ktorú ešte nikto nepoužil. Hrobku uzavreli veľkým kameňom a odišli (Mt 27,57-60, Mk 15,42-46, Lk 23,50-53 a Jn 19,38-42). Jeho liturgická pamiatka sa oslavuje 31. augusta.

Nikodém bol farizej a učiteľ zákona.

Z Jánovho evanjelia je najznámejšia Nikodémova nočná návšteva u Ježiša (Jn 3, 1-21). Medzi farizejmi bol výnimočný tým, že nebol Ježišovým odporcom, naopak, sám sa usiloval pochopiť učenie, ktoré Ježiš priniesol. Ježiš ho nazýva učiteľom Izraela. Predpokladá sa, že mal vysoké postavenie medzi Židmi. V ďalšej príhode ho Ján vykresľuje ako Kristovho obrancu. Z toho môžeme usudzovať, že si zobral k srdcu Ježišovo učenie a podobne ako Jozef Arimatejský, bol Ježišovým tajným učeníkom. Nakoniec sa spomína v Jn 19,39. Spolu s Jozefom z Arimatey zabalzamovali Ježišovo telo a pochovali ho. Jeho liturgická pamiatka sa oslavuje 31. augusta.

je jediný kanonizovaný laický člen Rádu Božieho hrobu, menovaný rytierom veľkého kríža. Jeho pripomienka je oslavovaná 5. októbra.
prvý pápež v moderných dejinách, ktorý putoval do Svätej zeme, v roku 1977 schválil rádový štatút. Jeho sviatok sa oslavuje 29. mája.

Pripravujeme

vyhlásil v roku 1994 Pannu Máriu, Kráľovnú Svätej zeme, za patrónku rádu a roku 1996 udelil rádu vatikánsku právnu personalitu. Jeho sviatok je oslavovaný 22. októbra.

Pripravujeme

je obnoviteľom Latinského patriarchátu jeruzalemského v roku 1847. V roku 1868 zásadne reformoval Rád Božieho hrobu. Jeho pripomienka je oslavovaná 7. februára.

Pripravujeme

člen benediktínskeho rádu a arcibiskup v Catánii, bol rytierom veľkého kríža Rádu Božieho hrobu. Jeho pripomienka sa oslavuje 30. augusta.

Pripravujeme

bol milánskym arcibiskupom a rytierom veľkého kríža Rádu Božieho hrobu. Jeho pripomienka sa oslavuje 2. februára.

Pripravujeme

bol členom benediktínskeho rádu, arcibiskupom milánskym a rytierom veľkého kríža Rádu Božieho hrobu. Jeho pripomienka sa oslavuje 30. augusta.

Pripravujeme

bol záhrebským arcibiskupom a rytierom veľkého kríža Rádu Božieho hrobu. Jeho pripomienka je oslavovaná 10. februára.

Pripravujeme

bol kresťanským laikom, otcom rodiny a podnikateľom v argentínskom Buenos Aires.

Pripravujeme